Cesta bolesťou (3)

Tak trochu mi blbne mozog. Dokážem sa celú večnosť pozerať na jedno miesto a nemyslieť pritom na nič. Keby Si tu so mnou, určite by išlo všetko jednoduchšie. Vždy máš riešenie na problémy veškerého druhu. Vždy stačilo spýtať sa Teba a odpoveď bola jasná a s ňou aj riešenie. Teraz sme ticho. Áno, bola to moja voľba. Potrebujem nechať postupne odplávať všetky city preč, chcem Ťa prestať milovať, ľúbiť, mať radšej ako by sa patrilo na kamarátsky vzťah. Áno, kamarátsky. O to sa pokúšame. Netočí sa všetko len okolo lásky, Tvoja prítomnosť bola súčasť môjho života, nielen srdca. O tom radšej pomlčím, pretože v ňom toho veľmi veľa zomrelo po Tvojom odchode. Nie je to výčitka, len konštatujem, ak môžem. Môžem, prečo nie. Topím sa vo svojich problémoch a vo svojich myšlienkach. Snažím sa zamestnávať si myseľ niečím iným ako tým, čo bolo a veci tomu podobné. Neviem, možno Ťa potrebujem mať pri sebe, ale čas, ktorý sme spolu strávili mi stačil na uvedomenie si toho, čo viem vďaka Tebe. Trvalo to dlho, kým sa mi niečo z našich nočných rozhovorov vrylo do hlavy, ale vrylo. No po Tvojom odchode to nejak nechávam plynúť tak, ako to plynie. Rezignujem. Uvedomujem si to, ale nemám dosť síl s tým niečo urobiť. Možno mám, len lenivosť.. Neviem.. Jediné, čo viem je, že nebolo v plánoch to, aby sa zo mňa stalo to, čo sa stalo. Ty vieš, o čom hovorím. Možno to vedia aj tí, ktorí so mnou žijú pod jednou strechou a možno im to už trochu drví hlavy. Viem si to živo predstaviť. Pozerajú sa na človeka, ktorý len pred pár mesiacmi sršal šťastím a smial sa každý jeden deň. Plnil si povinnosti a pravidelne chodil do práce s úsmevom na tvári, s ktorým sa z nej aj vracal a rozdával ho druhým. Dnes, to je už o inom. Kašlem na všetko, je mi to jedno a myslím len na seba. Uvedomujem si to, no neviem, čo s tým urobiť, snažím sa. No som ticho. Vždy, keď by bolo fajn, aby mi slová zneli z úst, som ticho.. Nemám k tomu čo povedať? Nechcem sa obhájiť? Mám k tomu dosť toho, čo povedať, chcem sa brániť, no minulosť, ktorej sa stále snažím zbaviť ma prenasleduje a stále som to vnútri ja... Ja, čo je ticho, ak niekto zvýši hlas na moju osobu, vyčíta, poúča, atď... Tebe to išlo dobre. Nebolo to o poúčaní, vždy vieš nájsť spôsob ako na mňa a to sa mi na Tebe stále neuveriteľne páči. Neviem, koľko to ešte bude trvať, ale raz si všetci tí, ktorí ma len pozorujú a nechápu moje ticho, uvedomia, že robím pokroky. Pomaly a potichu, ale robím. SV

Nočný básnik (2)

Povedz mi, ako to robíš, že vždy, keď sa Ti pozriem do očí, moja duša jasá šťastím,
všetko je krásne a ja si opäť ako vždy želám, nech v Tvojom náručí zaspím.
Je to pocit, ktorého cena je veľká ako svet sám a predsa sa nedá vyčísliť.
Ťaháš ma z dna, na ktoré ma dostala bolesť,
neviem pochopiť Tvoju silu, tak mi o nej prosím povedz.
Prezraď mi ten recept na šťastie a lásku,
na porozumenie v ťažkej chvíli, odpovedz mi na otázku: ,,Môžem Ti naozaj bezhranične veriť?"
Pochop, mám strach svoje doráňané srdce len tak niekomu zveriť.
Viem, nie je to len tak a nie len tak hocikomu. Si to Ty.
Človek, ktorý bol prvý, komu patrilo moje srdce, hoci o tom ani netušil.
Bolo to obojstranné a predsa sme uvažovali, či si jeden druhého zaslúžil.
Odpusť mi, že mi trhá vnútro, keď viem, že si v blízkosti tých, ktorí sú ako besná zver. Ty ako nedosiahnutený vrchol, ktorý tak zúfalo potrebujú zdolať, ale aj tak nevedia, čo v skutočnosti potrebuješ.
Nekompromisní zúfalci. Súperi? Vôbec nie. Nemám strach, že to málo, čo medzi sebou máme stratím.
Mám strach z toho, že zošaliem z pocitu, že som tak ďaleko od Teba! SV

Cesta bolesťou (2)

Konečne som chvíľu osamote. Chvíľa pre mňa. Pre moje slová, myšlienky, spomienky, pocity...
Netvrdím, že mi je s ľuďmi zle, ale niekedy túžim byť osamote. Mať priestor na bezhraničné premýšľanie. Nemusím sa nasilu usmievať, aby mi ostatní dali pokoj s otázkami, čo mi je a čo zase riešim. Nepochopia to, ani keby chceli. Vysvetľovať im, prečo, ako a od kedy...to by bola iba strata času. Teraz môžem byť konečne vo svojom pravom "ja". Neutrál v tvári, ani do smiechu, ani do plaču. Jednoducho stred. Túžim nájsť vnútornú rovnováhu a duševný mier, pokoj. Nechcem byť smutná duša, zamyslená bytosť a vymýšľať si veci typu "je mi dobre, konečne sa cítim lepšie" a blabla, vďaka ktorým vidím svojich rovesníkov s úsmevom na tvári. Nie som zo skupiny ľudí, ktorí sú večne nešťastní. Netvrdím, že som nešťastný človek. Len strata pár vecí v živote, ktoré ma robili tzv. šťastkom spôsobili absenciu úsmevu a tak ho nevidno na mojej tvári tak, ako pred tým a to je podľa mňa normálne. Ľudia okolo si však myslia, že to beriem príliš vážne. Tak pardon, že ľudia, ktorých si k sebe pustím pre mňa veľa znamenajú a ich strata ma bolí. Prepáčte, ale potrebujem čas. SV

Nočný básnik (1)

Tak dávno to bolo, tak ďaleko sú chvíle,
keď nevedome verili sme, že stretnutie príde,
že prídu znova časy, ktoré chtiac či nechtiac zmizli,
a vďaka maličkostiam sme prvý krát k sebe prišli,

nie je to len o láske,
tak ako to nie je len o priateľstve,
odpovede utopené v otázke,
či je v tom sila, v tom, čo nás drží pokope..

zvedavo čítaš a čakáš na ďalšie slová,
hľadáš sa v tých slovách, ktoré zomreli,
prečo každá moja odpoveď je taká strohá,
lebo všetci sme sa raz realite do tváre pozreli,

pochop, že to nedokážem, teraz nie,
potrebujem čas, ktorý mi zahojí rany,
spôsobené aj mojou dôverou, "prestaň, viem",
nie nevieš a ani netušíš ako veľmi ma to trápi, ako silno ma to tlačí k zemi..SV

Cesta bolesťou (1)

Koľko krát je človek schopný sa vracať ku spomienkam na krásne časy, ktoré už chtiac či nechtiac pominuli? Odpoveď nie je číslo, pretože sa to nedá spočítať. Človek sa k tomu vracia stále. Či už pritom, ako zacíti dobre známu vôňu alebo počuje pesničku, ktorá mu dokáže v pár minútach otvoriť nespočetné množstvo rán. Človek sa cíti prázdno a len tak prežíva z minúty na minútu, z hodiny na hodinu, zo dňa na deň (v mojom prípade z noci na noc, keďže cez deň nemám až tak ducha prítomný dojem), atď.
Chýba mi. Nechcem si to priznať, ale chýba mi. Je tomu už pár mesiacov a mám pocit, že to bolo včera, pred pár hodinami. Miestami si hovorím básnik, možno neprávom, neviem, ale aj napriek tomu neviem do slov uložiť svoje pocity, bolesť, ktorá ma zvnútra pomaly a intenzívne zožiera, smútok, ktorý vrcholí záchvatmi smiechu, lebo na iné sa nezmôžem, ticho, ktoré vo mne dusí kvantum slov, ktoré túžim vykričať v prázdnej a pustej hore, v lese, kde nikto nie je, len príroda, zver a ja. Osamote. Ťažko sa to píše. Ťažko sa to vyjadruje. SV