Konečne som chvíľu osamote. Chvíľa pre mňa. Pre moje slová, myšlienky, spomienky, pocity...
Netvrdím, že mi je s ľuďmi zle, ale niekedy túžim byť osamote. Mať priestor na bezhraničné premýšľanie. Nemusím sa nasilu usmievať, aby mi ostatní dali pokoj s otázkami, čo mi je a čo zase riešim. Nepochopia to, ani keby chceli. Vysvetľovať im, prečo, ako a od kedy...to by bola iba strata času. Teraz môžem byť konečne vo svojom pravom "ja". Neutrál v tvári, ani do smiechu, ani do plaču. Jednoducho stred. Túžim nájsť vnútornú rovnováhu a duševný mier, pokoj. Nechcem byť smutná duša, zamyslená bytosť a vymýšľať si veci typu "je mi dobre, konečne sa cítim lepšie" a blabla, vďaka ktorým vidím svojich rovesníkov s úsmevom na tvári. Nie som zo skupiny ľudí, ktorí sú večne nešťastní. Netvrdím, že som nešťastný človek. Len strata pár vecí v živote, ktoré ma robili tzv. šťastkom spôsobili absenciu úsmevu a tak ho nevidno na mojej tvári tak, ako pred tým a to je podľa mňa normálne. Ľudia okolo si však myslia, že to beriem príliš vážne. Tak pardon, že ľudia, ktorých si k sebe pustím pre mňa veľa znamenajú a ich strata ma bolí. Prepáčte, ale potrebujem čas. SV
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára