Koľko krát je človek schopný sa vracať ku spomienkam na krásne časy, ktoré už chtiac či nechtiac pominuli? Odpoveď nie je číslo, pretože sa to nedá spočítať. Človek sa k tomu vracia stále. Či už pritom, ako zacíti dobre známu vôňu alebo počuje pesničku, ktorá mu dokáže v pár minútach otvoriť nespočetné množstvo rán. Človek sa cíti prázdno a len tak prežíva z minúty na minútu, z hodiny na hodinu, zo dňa na deň (v mojom prípade z noci na noc, keďže cez deň nemám až tak ducha prítomný dojem), atď.
Chýba mi. Nechcem si to priznať, ale chýba mi. Je tomu už pár mesiacov a mám pocit, že to bolo včera, pred pár hodinami. Miestami si hovorím básnik, možno neprávom, neviem, ale aj napriek tomu neviem do slov uložiť svoje pocity, bolesť, ktorá ma zvnútra pomaly a intenzívne zožiera, smútok, ktorý vrcholí záchvatmi smiechu, lebo na iné sa nezmôžem, ticho, ktoré vo mne dusí kvantum slov, ktoré túžim vykričať v prázdnej a pustej hore, v lese, kde nikto nie je, len príroda, zver a ja. Osamote. Ťažko sa to píše. Ťažko sa to vyjadruje. SV
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára